Rok 2012 v atmosférickej hudbe I.

Autor: Jakub Cíbik | 16.12.2012 o 15:50 | Karma článku: 5,02 | Prečítané:  199x

Každý hudobný fanúšik určite uzná, že rok 2012 bol na hudobnej scéne rokom mimoriadne plodným. Pomaly prichádza jeho záver a s ním čas na jeho zhodnotenie. V nasledujúcom dvojčlánku sa teda pokúsim zhodnotiť svoje dojmy z noviniek v mojich obľúbených atmosferických žánroch ako sú doom metal, post-rock, shoegaze či progresívny rock. Pre mnohých čitateľov to zrejme bude prvé stretnutie s danými žánrami a skupinami, preto budem rád, ak vás zaujmú a započúvate sa do nových melódií od nezávislých umelcov. Tí svoju hudbu tvoria nie pre peniaze, ale predovšetkým preto, aby obohatili svet umenia a zapôsobili na ľudské pocity.

 

Swallow the Sun: Emerald Forest and the Blackbird

 

Fínska doom-death metalová skupina vydala 2.2. svoj v poradí už piaty štúdiový album. Hoci kapela patrí medzi moje obľúbené skupiny, Emerald Forest and the Blackbird je pre mňa oproti predchádzajúcej tvorbe miernym sklamaním. Z ich hudby sa v mojich pocitoch mierne vytratila skvelá doomová atmosféra, ktorú som pociťoval najmä pri predošlom albume New Moon. Ten pre mňa naďalej ostáva vrcholom tvorby tejto skupiny. Na novej doske je možné počuť výraznejší vplyv gotického metalu, k čomu prispieva aj fakt, že k skladbe Cathedral Walls si skupina prizvala speváčku Anette Olzon (Nightwish).
Album si odo mňa vyslúžil 6 bodov z 10.

Katatonia: Dead End Kings

Hoci švédske zoskupenie Katatonia má svoje korene taktiež v doom metale, jej novšiu tvorbu možno charakterizovať skôr ako melancholický rock. Výnimkou nie je ani ich 9. album vydaný 27.8. Album má podobný zvuk ako jeho predchodca Night is a New Day. Ide teda opäť o podarenú dosku z dielne Katatonie. Napriek tomu si stále radšej pustím predošlú tvorbu kapely a za nový album skupina odo mňa dostáva 7/10. Za nižšie hodnotenie môže aj fakt, že jednotlivé skladby albumu majú možno až príliš podobný zvuk a pri dlhšom počúvaní človek získava dojem ako by stále počúval rovnakú, takmer 50 minút trvajúcu skladbu.

Arctic Plateau: The Enemy Inside

17.2. vydal taliansky hudobník Gianluca Divirgilio svoj druhý štúdiový album. Jedná sa ako tak ako aj pri predošlom albume o súčasnú vlnu shoegaze. Gianluca si dal na novom albume záležať, oproti On a Sad Sunny Day ide o pokrok smerom vpred. Skladby už neznejú tak jednoliato a album je živší, vďaka čomu si človek lepšie vychutná atmosféru. Arctic Plateau však stále nepatrí medzi moje najobľúbenejšie projekty v rámci shoegazu, kam zaraďujem dnes už legendy ako Slowdive či Chapterhouse. Hodnotenie je rovnaké ako pri Katatonií, teda 7/10.

Antimatter: Fear of a Unique Identity

Stále pomerne čerstvou novinkou je piaty album tejto "najsmutnejšej skupiny planéty", ktorý bol vydaný 23.11. Skupina Antimatter pod vedením Micka Mossa prešla viacerými hudobnými zmenami, zo skupiny s výrazným elektronickým podtónom prešla k rockovejšiemu zvuku a najnovší album sa čiastočne opäť vracia k elektronike. Atmosféra však už nie je taká smutná ako v minulosti. Predošlé dva albumy Leaving Eden a Planetary Confinement pre mňa stále zostávajú najlepšie v histórií projektu, preto Fear of... získava 7/10.

Les Discrets: Ariettes Oubliées

Nadaný francúzsky umelec Fursy Teyssier je známy predovšetkým ako skvelý maliar, grafik a animátor. Jeho hudobný talent však určite za výtvarným nezaostáva. Známy je najmä z pôsobania v zaniknutej skupine Amesoeurs a 10.2 vydal svoj druhý štúdiový album Ariettes Oubliées. Zaradiť ho žánrovo by bolo veľmi náročné, nájdeme tu prvky post-rocku, shoegazu či neofolku. Nový album je určite pokrokom, zlepšenie počuť najmä vo Fursyho vokáloch, ale stále si myslím, že speváčka Audrey Hardon by mohla dostať o niečo viac priestoru. Rovnako ako v prípade Arctic Plateau nahrávka už neznie tak jednotvárne ako Septembre et ses dernières Pensées. V novej hudbe ale do veľkej miery absentujú výrazné gitary, ktoré charakterizovali predošlý album. Celkovo ivšak ide opäť o solídny album, ktorý získava 7,5/10.

Devin Townsend Project: Epicloud

Kanaďan Devin Townsend je už stálicou a legendou progresívnej rockovej/metalovej scény, o čom svedčí aj jeho v poradí už 15 album vydaný 24.9. Na rozdiel od dokonalého ambientného predchodcu Ghost ide o výbornú melodickú nahrávku, ktorá taktiež stojí za vypočutie. Devin opäť dokázal skombinovať mnohé, na prvý pohľad neskombinovateľné prvky, pridal kúsok svojského sarkastického humoru a namiešal naozaj obstojný kus progresívnej muziky. Jeho hudba možno nesedí každému, tiež nemám rád všetky jeho albumy, ale Epicloud rozhodne medzi ne nepatrí a oceňujem ho 8/10. Videoklip k skladbe Lucky Animals treba brať s nadhľadom a humorom, určite nejde o žiadneho blázna. Je to jednoducho Devin Townsend.



V druhom pokračovaní zhodnotím mojich 5 najobľúbenejších albumov roku 2012, máte sa preto na čo tešiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?